December 6, 2010

Zimné radovánky

Aj keď to tak podľa mojich nahnevaných statusov týkajúcich sa dopravných kolapsov v Bratislave spôsobených troškou snehu nevyzerá, mám zimu asi aj rada. Možno preto, že som sa narodila v decembri a teda mám toto obdobie "v krvi". A možno preto, že padanie snehu mi príde romantické, najmä keď sa máte s kým v tej nádhere poprechádzať. Taký malý moment som zažila minulý týždeň vo štvrtok cestou zo školy. Na zastávke pod lampou som čakala so spolužiakom Samom, zábavný to človek, a keď sa na to takto pozriem, v tej chvíli, keď sme tam stáli, mne mrzli prsty na nohách a on mal potrebu sa hrať s brmbolcom na mojej čapici, dala by som čokoľvek za to, aby bol niečo iné ako len spolužiak a kamarát. Absolútne šialené, viem, tiež tak nejak nechápem svoje zmýšľanie v podobných slabých chvíľkach, ale keď to bola taká namotávka. No nepomyslite na niečo také pekné. Kiežby som peknou mohla nazvať moju nasledujúcu cestu domov. Linka 95 je minimálne prekliata. Nespomeniem tu teraz, čo všetko som v busoch s týmto číslom zažila a čo ešte zažijem. Zameriam sa na krátky popis toho, čo sa dialo, keď sme zišli z mosta Apollo. Čož o to, že bus bol absolútne plný, vzduch totálne vydýchaný a okná také zarosené, že som nemala ani najmenšej potuchy, kde sa asi nachádzame. Ale zrazu sme zastali. Otvorili sa dvere a ľudia začali hromžiť, vychádzať von a podobne. Tak som sa pod tlakom davu šla pozrieť aj ja. Na Einsteinovej, na mini kopčeku napájajúcom sa z už nevyužívaného Starého mosta boli za sebou odstavené dva busy z linky 95. Autá ich pomaly obchádzali. My sme samozrejme museli preventívne zastaviť už pred odbočkou. Absolvovala som už asi 20minútový telefonát s mamou, volala som s Kačkou a s pocitom hladu som sa vybrala na strastiplnú cestu k Auparku. Po úspešnom prekonaní všetkých možných prechodov a križovatiek som sa dostala na zastávku, počkala som si ďalších asi 10 minút aaa neočakávane som sa dočkala 84ky. Resumé: so zmrznutými prstami, svalovicou na jednom pleci od tašky s knihami a svalovicou druhej ruky od držania iPhonu počas nekonečného telefonátu s Kačkou, som sa po viac ako hodine dostala domov, hladná ako vlčiak a nervózna ako pes. Conclusion? V piatok ráno som mala menšie hlasové problémy pri komunikácii s mojimi milovanými classmates.
Teraz k tej príjemnejšej časti. Sobota bola mojím prvým víkendovým nepracovným dňom po asi veľmi dlhej dobe. T.z., že som sa náležite dobre vyspala, s upratovaním som sa neponáhľala, čo ma však tlačilo bolo navarenie rýchleho obedu, aby brat neumrel od hladu. Ctení moji rodičia sa však domov dohrnuli o v priemere dve hodiny skôr ako som čakala, takže som v zhone aj adekvátne "upratala", za čo som si od mamči vyslúžila zopár ironicky myslených poznámok. Brat ma však už od rána prosíkal, aby sme šli stavať snehuliaka, neodolala som a mama ma nakoniec teda poslala von. Ako vždy som nasadila moju "Milka" lyžiarsku súpravu, tento rok som však bola "upgrated" o novú mega krásnu ružovú vlnenú čapicu s mega krásnym brmbolcom a o mega krásny asi 3 metre dlhý ružový vlnený šál. Takto vyzbrojená so zababušeným bratom som sa vydala na misiu "snehuliak" na náš kopček. Samozrejme, sneh bol ešte sypký, takže snehuliak sa postaviť nedal. Vec jednoduchá na pochopenie, nie však pre môjho 6 ročného brata. Smútok z pokusov som zahnala menším photoshootingom. Môj brat sa totiž veľmi rád fotí, vždy nahodí ten istý úsmev a kým neodznie uzávierka signalizujúca práve urobenú fotografiu, tak ani nedýcha. A to myslím doslovne. Neodolala som pokušeniu zguľovať ho, mojou schopnosťou rýchlo urobiť snehovú guľu a jeho neschopnosťou ma vôbec trafiť, som mu takmer privodila plač. Tak sme sa šmarili do snehu, urobili anjelikov a ešte chvíľu sme sa takto jašili. Mne už ale vďaka premokavým rukaviciam mrzli prsty na rukách, prehovoriť brata, aby sme to vzdali bola teda ďalšia misia. Vyriešila som to nepríjemnejším spôsobom, hodila som do neho sneh tak, aby skončil na jeho krku za rolákom. Možno si pomyslíte, že som otrasná nemilujúca sestra, robila som to však pre jeho i moje dobro. Myslím si, že mi tento prečin odpustil ihneď, ako som mu uvarila jeho obľúbený čokoládový puding. A tu zopár názorných ukážok zimných radovánok u rodinky Pebbles.

 Všímajte ten úsmev...rovnaký!!! :D Proste môj malý brat je model na slovo vzatý...

 Takto sa tváril tesne po tom, ako som ho spacifikovala snehovou nádielkou za krkom...