lietuva

lietus - po litovsky dážď

Lietuva - to je Litva

A z kultúrnych a politických dejín Litvy mám zajtra skúšku. Teda, vlastne už dnes, presnejšie o 6 hodín. Keď to takto napíšem, začína mi z toho byť zle, vzhľadom na to, že ešte nie som kompletne pripravená a mala by som si aj pospať. Viete, aby som po úspešnom absolvovaní skúšky mohla utekať rovno do práce a aktívne do 18:00 riešiť problémy, ktoré som si tam nechala z predchádzajúceho dňa.

Teraz prežívam ten moment, keď sa začnete aktívnejšie (naplno) pripravovať na skúšku 13 hodín pred jej začiatkom. Ako správny študent do seba na začiatku vylejete pol litrový energetický nápoj a zajete ho plnou miskou kakaových clever mušličiek s mliekom. Hneď na začiatku viete, že túto kombináciu o 3-4 hodiny oľutujete. Tak, ako ja. 

Týmto vyhlasujem vojnu energetickým nápojom. Ich načasovanie je úplne naprd. Vypila som ho medzi 20:00-21:00. Medzi 21:00-23:30 som nad poznámkami (aneb dejiny formovania litovského štátu) takmer zaspala, keď som sa okolo polnoci dostala do bdelejšieho stavu ako cez deň. Mám reálny (a pevne verím že aj neklamný)pocit, že si z tých poznámok pamätám relatívne všetko a viac ako to, že by som sa niečo nenaučila ma desí hroziaca možnosť, že vôbec nezaspím, a keď zaspím, tak bude už neskoro na také veci. 

Nemôžem si však ísť ľahnúť do spálne za Jurim, lebo keď sa dostanem do perín, tak ma ráno z postele dostane možno tak XY-tý odložený budík s najneskorším možným termínom vstávania, takže mi asi neostáva iné ako študovať, kým nezalomím v obývačke na gauči so zošitom prilepeným na čele. No čo, aspoň snáď dostanem dobrú známku.

Celý vyššie opísaný blud ma privádza k myšlienke - chceli by ste vedieť niečo o Litve?  By som svoje vedomosti mohla zhrnúť do nejakého múdreho (ale nie prehnane) postu - dajte vedieť :-)

Okej, asi to na mňa ide. Budík nastavím tak na piatu, dočítam zvyšok a držte palce, nech to ponocovanie stojí za to. lula

UPDATE - zo skúšky som dostala A :-)

Čarovné noci

Je už pokročilá nočná hodina a väčšina normálnych ľudí už dávno odfukuje v posteliach presne tak, ako aj môj Juri vedľa mňa. Nedá mi však spať tá krásna atmosféra, ktorú som pozorovala cez obývačkové okno a dvere na terasu. Teraz už síce ležím v posteli, ale radšej by som sa schúlila pod deku na gauč v obývačke a pozorovala to čarovno, čo je vonku. Neviem ako je v ostatných častiach Slovenska, ale tu na dlhodielskom kopci v Bratislave nie je tma, ale tak akoby ružovo a do toho padá sneh. So snehovými vločkami síce zároveň padá aj mrznúci dážď, ale to mi aktuálne náladu nekazí. Jednoducho je tu krásne. Kiežby tak bolo stále (a dážď by sa stratil, ostali by len sneh a mráz). Kiežby som zabalená v deke nemusela na nič myslieť. Na školu. Na prácu. Na účty. Veď snáď viete ako to myslím. Mrzí ma, že vám tú krásu neviem zachytiť objektívom. Sľubujem, že to doriešim a prídem na spôsob ako to čarovno možem zachytiť aj pre vás, ktorí nemáte vo zvyku strašiť dlho do noci. V rámci regenerácie sa na spánok poberiem asi už aj ja. Tak dobrú noc priatelia. Lula 

Polnočné večery

Je niečo po piatej a vonku tma ako v rohu. Pocit akoby som zo školy odchádzala uprostred noci
vo mne vzbudzuje aj silný chtíč spať vďaka poslednej nie veľmi zaujímavej prednáške o veľmi významnom litovskom umelcovi a na túto hodinu podozrivo prázdna električka do Karlovky. Snáď len autá na ceste a čas na hodinkách ma utvrdzujú v tom, že nie je hlboká noc a moje kroky by
po príchode na byt nemali smerovať do postele, ale za počítač. Budem si musieť dať nejaký životabudič, aby som bola schopná dokončit diskurznú analýzu jedného príhovoru Medvedeva
a z papiera do Wordu premeniť analýzu "Krymskej reči" Vladimíra Putina. Mamina zamestnankyňa ma v piatok obslúžila vitamínovou bombou v podobe ovocného čaju s brusnicovým džúsom
a nakrájaným citrusovým ovocím. Väčší účinok asi bude mať aj obyčajný pomaranč, ale aspoň ulahodím chuťovým pohárikom. Z nočnej nálady ma práve vyviedol lejak na Molecke a duševná spŕška nadávok voči šoférovi 32-ky, ktorý silou mocou musel opustiť zastávku presne v momente, keď nám na prechode zasvietil zelený pandrlák. Neželám ľudom zle, len to, čo si zaslúžia a tento ujo si zaslúži po šichte cikať nakrivo... Už sa ale spokojne veziem v rozheganej 33 a nočnú spánkovú náladu si pôjdem rozbiť do Billy, tam ma vždy tak preberú, že sa tam snažím chodiť nenasrdená,
inak by to zle skončilo. Toľko o polročných večeroch po ceste zo školy. 

EDIT: po ceste z Billy som zmokla ako myš, takže spánkový chtíč je definitívne preč. Náladu mi vylepšil obsah poštovej schránky - dorazil prvý z troch obalov na môj novučký iPhone 6. Treba ho aspoň trošku chrániť, pekelne sa šmýka v rukách a nerada by som, aby skončil nebodaj na horšom mieste ako v tanieri plnom bryndzových halušiek :D

!

Všetko sa ti naspäť vráti, aj keď nie dnes ešte, zhnijú tvoje potajomky oberané čerešne zo stromov blízkych ľudí, čo si oberával nečestne.

Bed. Music. Cigarettes.

Minule u mňa bola Cocci.

A obohatila ma o jeden song.

Veľmi zvláštny song. Musím sa priznať, že ako povedala Cocci, mala som chuť zapáliť si. 

Okrem toho, že pesnička vo vás vyvolá nutkanie fajčenia, je až neuveriteľné, ako hypnoticky som vedela sledovať rôznych (zaujímavých) ľudí, ako si proste zapália a vyfukujú dym. 

Je to neuveriteľné, ale je to WAW :D

Posúďte sami.

A keď je reč o cigaretách a dyme...ulietavam na tom už asi dva dni nonstop :D MadeInSlovakia

MadeInSlovakia po druhé...Rytmo&Laris

ENJOY!

Od narodenín k bosoráctvu

Dnes je 13.12. a teda Lucie. Čiže mňa. Gratulácie ma už nebavia, pretože som si podobné čítala v pondelok pri príležitosti mojich 23. narodenín. Aspoň na FB. Pretože tak ako si v škole nik nespomenul, že mám dnes meniny, tak ani v pondelok nikoho netrklo ani vďaka FB oznamovaču v pravom hornom rohu (a vďaka nemu mi na FB písali ľudia, ktorí inak skutočne netušia, kedy tie narodeniny mám), že niečo "oslavujem". Teda, vynechajme z tohto Cocci, ktorá mi ešte v nedeľu prišla pogratulovať a odovzdať darčoky (fotky pridám neskôr). A v utorok si spomenula Linda, čo bolo od nej milé.

Inak sa už od minulého týždňa učím na zápočty. Resp., viac sa odhodlávam k učeniu ako sa učím, ale aj snaha sa počíta. Aj teraz sa napríklad odhodlávam. Ale akonáhle tento odveci post vypustím do sveta, vrhnem sa na to. 

Tak ja len tak. Som chcela niečo napísať a nemala som čo.

Doskakavenia priatelia. 

I.Am.Bored.Entertain.Me!

Exaktlich. Možno vás to bude zaujímať a možno aj nie. Ale presne takto nejako sa momentálne cítim. Pri hľadaní obrázku vyjadrujúceho moje aktuálne vnútorné rozpoloženie mi gúgl vyhodil tento obrázok. Je z postu jednej slečny (alebo skôr paní) odniekiaľ z USA (San Francisco..??), ktorá na blogspot (zhodou okolností) pridávala post s týmto obrázkom a opisuje v ňom presne tie pocity, ktoré teraz ovládajú mňa.

 klik pre original post

  

Som taká znudená, že sa mi ani nechce tie svoje pocity opisovať, preto si prosím kliknite na link vyššie, pretože absolútne vyjadruje všetko. Teda, s výnimkou toho, že ja som sa neprihlásila na odber nejakých miestnych novín. A Twitter je pre mňa o ničom od momentu, kedy som sa naň registrovala. O čom to vlastne je? O ničom. Tumblr má pre mňa väčší zmysel. Iba že by ste ho považovali za miesto, kde je len málo z vašich známych a teda tam môžte streliť nejakú hlášku, s ktorou sa ani veľmi nechcete podeliť so zvyškom sveta (na FB). Na tento účel ja používam Tumbrl. Príde mi praktickejší. 

A aj keď ma internet fakt prestáva baviť, nejak sa neviem donútiť prestať čumieť na obrazovku môjho eMeSIčka, vstať od stola, ľahnúť si do postele a začať čítať niektorú z tých kníh, ktoré som mala v pláne prečítať už cez leto. Alebo sa učiť. Alebo proste ísť spať. Neviem, tuším sa tomu hovorí závislosť? Whatever...

A ešte niečo chcem dodať...pôvodne som na blogspot klikala každý deň kvôli tomu, aby som si prečítala nejaký nový článok z tých blogov, ktoré sledujem. A posledný minimálne mesiac je tu strašne mrtvo. Síce stále každý deň klikám s nádejou, že predsa len, ale okrem XY postov s tými najsamkrajšími cupcakes ma tu nič nečaká :-(

Na záver:

Doskakavenia priatelia!

Little Sweet Things

This is what baking...is about:

feeling good, wafting along in the warm, 

sweet-smelling air, unwinding, 

no longer being etirely an office creature; 

and that´s exactly what I mean when I talk about "comfort cooking".

Nigella Lawson

 

Prečo muži túžia mať milenky?

Dnes poobede som sa tak nejak ocitla v konverzácii so svojím starým (ne)známym facebookovým kamarátom. Od tradičného "Máš sa?" sme sa cez tému "Nerozmyslela si si to?" dostali k mojej otázke "Prečo túžia mať muži milenky?" a jeho odpovedi "Ja neviem." :D Tak som sa ho teda spýtala inak. "Prečo ty túžiš mať milenku aj napriek tomu, že svoju už legálnu polovičku miluješ nadovšetko?" Odpoveď prosto chlapská a viacmenej z mojej strany aj očakávaná. "Predpokladám, že s milenkou sa dajú zažiť veci, aké sa s polovičkou zažiť nedajú. A čo? No predsa niečo, čo je zahalené rúškom potreby tajomstva + má to nádych niečoho zakázaného...to sa s legálnou polovičkou taký pocit navodiť nedá." Tak ja vám teraz neviem ľudia. V podstate mi táto jeho odpoveď naznačuje, že aj napriek výbornému sexuálnemu životu, ktorý si môj terajší/budúci priateľ/snúbenec/manžel pochvaľuje, môžem očakávať možnosť, že si nájde milenku, aby s ňou zažil úplne obyčajný sex, ktorý ale nebude obyčajný. Bude iný, pretože bude zakázaný, bude ho praktizovať potajomky a z predstavy, že by som to mohla zistiť, mu stúpa hladina adrenalínu a endorfínov v krvi, z čoho mu je samozrejme dobre. Tak dobre ako mu so mnou nebude, pretože so mnou to nebude zakázané. A mne sa to nepáči. Pri myšlienke, že by môj chlap spal s inou a ja by som na to prišla, ma ide roztrhať od jedu a zároveň sa idem rozsypať od strachu, pretože neviem, ako by som sa asi mala zachovať. A tiež keď vám nejaký chlap, ako tento môj (ne)známy kamarát, prezradí podobnú skutočnosť, vryje sa vám to do mozgu a len uvažujete nad tým, kedy asi podobná udalosť môže vkĺznuť do vášho života. Nechcem tým naznačiť, že by som tomu svojmu neverila, ale predsa len, jeden nikdy nevie. A podobná vec ma privádza do šialenstva. Podľa neho sa to takto zovšeobecniť nedá, uznal, že v podstate mám pravdu, "ale zas, všetci chlapi nie sú rovnakí...sú úplní slušáci, potom sú takí ako ja, ktorých tá predstava láka, ale nikdy zatiaľ nezrealizovali, potom sú takí, čo zrealizovali a potom sú takí, čo pretiahnu všetko, čo sa dá..." Na otázku, čo by robil, keby jeho polovička urobí niečo takéto len kvôli tej potrebe zažiť niečo zakázané odpovedal, že by sa mu to samozrejme nepáčilo, ale že on tej svojej jednoducho povedal, že ak by sa také niečo stalo, tak sa to nechce dozvedieť. Neviem, nejak mi uniká pointa. Keď si predstavím, že by sa ma dotýkal po tom, akoby sa dotýkal inej, hnusí sa mi to. No neurobila by som to, pokiaľ k tomu môjmu chlapovi niečo skutočne cítim. Pri tomto vyjadril názor, že ale predsa pravdepodobne nebudem prvá a jediná, ktorej sa dotýkal, rovnako že on nebol ten, kto mi po prvý krát ukázal krásu milovania a podobne. Osobne si ale myslím, že dôležitejšie ako to, kto sa ma prvý krát dotkol, je to, kto je v tom danom čase pre mňa jediným, kto sa ma dotýka.

Ostáva mi teda iba dúfať a veriť, že ten môj podobnú potrebu ani nie, že nepocíti, ale hlavne nikdy nezrealizuje. 

Zimné radovánky

Aj keď to tak podľa mojich nahnevaných statusov týkajúcich sa dopravných kolapsov v Bratislave spôsobených troškou snehu nevyzerá, mám zimu asi aj rada. Možno preto, že som sa narodila v decembri a teda mám toto obdobie "v krvi". A možno preto, že padanie snehu mi príde romantické, najmä keď sa máte s kým v tej nádhere poprechádzať. Taký malý moment som zažila minulý týždeň vo štvrtok cestou zo školy. Na zastávke pod lampou som čakala so spolužiakom Samom, zábavný to človek, a keď sa na to takto pozriem, v tej chvíli, keď sme tam stáli, mne mrzli prsty na nohách a on mal potrebu sa hrať s brmbolcom na mojej čapici, dala by som čokoľvek za to, aby bol niečo iné ako len spolužiak a kamarát. Absolútne šialené, viem, tiež tak nejak nechápem svoje zmýšľanie v podobných slabých chvíľkach, ale keď to bola taká namotávka. No nepomyslite na niečo také pekné. Kiežby som peknou mohla nazvať moju nasledujúcu cestu domov. Linka 95 je minimálne prekliata. Nespomeniem tu teraz, čo všetko som v busoch s týmto číslom zažila a čo ešte zažijem. Zameriam sa na krátky popis toho, čo sa dialo, keď sme zišli z mosta Apollo. Čož o to, že bus bol absolútne plný, vzduch totálne vydýchaný a okná také zarosené, že som nemala ani najmenšej potuchy, kde sa asi nachádzame. Ale zrazu sme zastali. Otvorili sa dvere a ľudia začali hromžiť, vychádzať von a podobne. Tak som sa pod tlakom davu šla pozrieť aj ja. Na Einsteinovej, na mini kopčeku napájajúcom sa z už nevyužívaného Starého mosta boli za sebou odstavené dva busy z linky 95. Autá ich pomaly obchádzali. My sme samozrejme museli preventívne zastaviť už pred odbočkou. Absolvovala som už asi 20minútový telefonát s mamou, volala som s Kačkou a s pocitom hladu som sa vybrala na strastiplnú cestu k Auparku. Po úspešnom prekonaní všetkých možných prechodov a križovatiek som sa dostala na zastávku, počkala som si ďalších asi 10 minút aaa neočakávane som sa dočkala 84ky. Resumé: so zmrznutými prstami, svalovicou na jednom pleci od tašky s knihami a svalovicou druhej ruky od držania iPhonu počas nekonečného telefonátu s Kačkou, som sa po viac ako hodine dostala domov, hladná ako vlčiak a nervózna ako pes. Conclusion? V piatok ráno som mala menšie hlasové problémy pri komunikácii s mojimi milovanými classmates.

Teraz k tej príjemnejšej časti. Sobota bola mojím prvým víkendovým nepracovným dňom po asi veľmi dlhej dobe. T.z., že som sa náležite dobre vyspala, s upratovaním som sa neponáhľala, čo ma však tlačilo bolo navarenie rýchleho obedu, aby brat neumrel od hladu. Ctení moji rodičia sa však domov dohrnuli o v priemere dve hodiny skôr ako som čakala, takže som v zhone aj adekvátne "upratala", za čo som si od mamči vyslúžila zopár ironicky myslených poznámok. Brat ma však už od rána prosíkal, aby sme šli stavať snehuliaka, neodolala som a mama ma nakoniec teda poslala von. Ako vždy som nasadila moju "Milka" lyžiarsku súpravu, tento rok som však bola "upgrated" o novú mega krásnu ružovú vlnenú čapicu s mega krásnym brmbolcom a o mega krásny asi 3 metre dlhý ružový vlnený šál. Takto vyzbrojená so zababušeným bratom som sa vydala na misiu "snehuliak" na náš kopček. Samozrejme, sneh bol ešte sypký, takže snehuliak sa postaviť nedal. Vec jednoduchá na pochopenie, nie však pre môjho 6 ročného brata. Smútok z pokusov som zahnala menším photoshootingom. Môj brat sa totiž veľmi rád fotí, vždy nahodí ten istý úsmev a kým neodznie uzávierka signalizujúca práve urobenú fotografiu, tak ani nedýcha. A to myslím doslovne. Neodolala som pokušeniu zguľovať ho, mojou schopnosťou rýchlo urobiť snehovú guľu a jeho neschopnosťou ma vôbec trafiť, som mu takmer privodila plač. Tak sme sa šmarili do snehu, urobili anjelikov a ešte chvíľu sme sa takto jašili. Mne už ale vďaka premokavým rukaviciam mrzli prsty na rukách, prehovoriť brata, aby sme to vzdali bola teda ďalšia misia. Vyriešila som to nepríjemnejším spôsobom, hodila som do neho sneh tak, aby skončil na jeho krku za rolákom. Možno si pomyslíte, že som otrasná nemilujúca sestra, robila som to však pre jeho i moje dobro. Myslím si, že mi tento prečin odpustil ihneď, ako som mu uvarila jeho obľúbený čokoládový puding. A tu zopár názorných ukážok zimných radovánok u rodinky Pebbles.

 Všímajte ten úsmev...rovnaký!!! :D Proste môj malý brat je model na slovo vzatý...

 Takto sa tváril tesne po tom, ako som ho spacifikovala snehovou nádielkou za krkom...

IN LOVING MEMORY

I remember first time we met like it was just yesterday. It was my first week at hotel and I was incredibly hungry when I came to pool bar after finishin'  work in the afternoon. It was my first time I met u there. U introduced urself and took me to the kitchen, gave me sandvich with ham, cheese and tomato. I told u I hate tomatoes, but u didn't really care. So I just thanked and went to room. Danielle told me u were a good guy and that u helped her very much durin' her first days at hotel. This afternoons with sandwich were happenin' very often since then. We didn't talk much, I was sometimes complainin' about the work system or German guests and u were tellin' me how was it in the hotel from your experiences. U had plenty of them, coz as I remember, u were workin' there for many years. My first summer in hotel went fast I guess coz I simply cannot remember if we were goin' out much or not. But I do remember some other things which I'm gonna mention now...

For my second summer at hotel I took with me my two best friends, to have more fun by the sea far away from home. Three of us could have just good time together. As I expected u were there. We mailed each other durin' the winter so u knew I was comin' with friends. And I told u from the beginnin' not to even think about datin' one of them. But as usual u weren't listenin' and u took eye at the "weaker" one, Sonya. I told her not to mess up with u. Not that I wouldn't want her to be happy. I simply knew that u would screw her feelings. Remember Denisse? U proposed her before my first summer. Then u broke up and took the ring from her. Remember Mon? She came few weeks after me durin' the first summer, u gave her the same ring u gave to and took from Denisse and few weeks later u kicked her out of your house. How could u even think that I would approve such a think as u datin' my friend after all this I knew about u??? I was mad at u...and at Sonya as well, coz she didn't listen to me and she eventually left me at the bar alone to go somewhere with u!!! OMG u cannot imagine how mad I was that evenin'. Sonya could tell u...by the time we stopped to comunicate. Durin' one fight at work u called me f*ckin' bitch. Remember how Dimitris wanted to punch u for that? :D I gotta laugh about it now...and after u called me pachavura? And when I found out what it means in greek I tough the whole really bad sentence to tell u, but I never did. We didn't talk till the end of summer. I didn't even say good bye when leavin' for flight home. But u never tried to make things right. So I guess I was still mad at u...all that time. I denied to apologize. What for? I wasn't that one who screw the rule of datin'.

 

I remember u mailed me askin' if I'm comin' back for my third summer. But I wasn't. Only Zoe was, but this time she knew that u are not that guy she should be datin'. I remember that evening u send me friend request on Facebook. And I ignored. I don't really know why I did so. If I was still little mad. U didn't apologized so it might be like that. I remember next day Zoe texted me u died. A car crashed into u with motorcycle at night. I couldn't believe what I just read. "Lucy, he died..." I certenly forgot about all bad, about the fights, u callin' me bitch and me callin' u malaka. And I thought of what good was there...the afternoons with sandwiches, the nights in Rhodes Town...the night u took me for my first ride at your motorcycle straight to tatoo saloon in Faliraki to get my second tatoo I wanted so much. I have to thank u for doin' this, coz if u didn't took me that night I wouldn't have my beautiful tatoo done. I'm sorry for leavin' without sayin' good bye. I really am. And I'm sorry I missed my last chance for talkin' to u...u might wanted to apologize or even just ask how I was...I admit that was the moment I screwed it.

It was 16 August 2010. Tears were fallin' down my face...and I still remember the first time we met at pool bar. I can hear your voice sayin' "Hey, I'm Alex. U must be Lucy, the new one."

In loving memory of my friend Alexis Licka, born 26 July 1974 and died 16 August 2010...

Sovička a Coccinelle

Čas? 01:10. Deň? V podstate už utorok, ale pre mňa ešte stále pondelok. Aspoň kým sa nedostanem do postele a ráno sa nezobudím. Prečo ešte nie som v posteli a nespím? Tak to ani sama neviem, ale som si istá, že keby nechám svoj mozog v nečinnosti čo i len na pol minúty, tak celkom určite by som zaspala. Ani by ma takéto ponocovanie nenapadlo nebyť Coccinelle. Počas našej konverzácie mi poslala zopár linkov na dokonale oblečených hviezdnych chlapov, fotky ktorých kedysi pred časom šupsla na svoj blog. Nejakým spôsobom som sa preklikla až k jej osobnej stránke a prečítala si niektoré príspevky. Po mojej vtipnej narážke na jednu vetu z článku s 5-timi bodmi o jej osobnosti ma zahriakla, vraj si z nej nemám robiť posmech. Akoby som to mala v úmysle...že som ja toto miesto neobjavila skôr??? Ušetrila by som nejaké tie stromy od spílenia, aby sa z nich vyrobil papier, na ktorý som ja potom čmárala svoje myšlienky či opisy mojich momentálnych pocitov. Cocci či Nelle alebo ako ťa tu budem volať, ďakujem, že si práve u mňa spôsobila zrod novej závislosti. Za tie necelé dva mesiace, čo sa poznáme je to už tretí krát!!! Ten prvý bol, keď si mi priniesla prvé dve série Gossip Girl. Práve sťahujem tretiu, aby som opäť mala dôvod podporovať svoju nespavosť :)Druhý krát, keď si mi pri posedení v kaviarničke na Zámockej predstavila Ice Beer. Aj tvojou zásluhou mám teraz bedňu tohto mňamkového pivečka na byte pod stolom(ako nejaký alkoholik) :D  Nelle, mám taký pocit, že ti budem povďačná ešte za veľa vecí v období najbližších minimálne troch rokov. A vieš čo? Vôbec mi to nevadí, vlastne som aj rada...